Spisovná slovenčina: Cesta k súčasnej spisovnej slovenčine

1. etapa: Ako to všetko začalo alebo príbeh o 2 bratoch

Dvaja solúnski bratia, Konštantín Filozof (rehoľné meno: Cyril) a Metod, sú významné osobnosti z obdobia Veľkej Moravy, ktoré stoja na samom začiatku cesty k spisovnej slovenčine. Ako Vám už ich prívlastok napovedá, pochádzali zo Solúna nachádzajúceho sa v Byzantskej ríši (dnešné Grécko). Metod bol starším bratom Konštantína. Obaja boli veľmi vzdelaní a počas života absolvovali niekoľko misií.  Jedna z nich viedla práve na Veľkú Moravu, kde boli vyslaní na žiadosť veľkomoravského kniežaťa Rastislava.

Rastislav totiž cítil potrebu upevniť a rozšíriť kresťanstvo v krajine. Už od počiatku 9. storočia prichádzali na naše územie misionári z viacerých krajín. Avšak „bežný“ ľud nerozumel bohoslužbám v cudzom jazyku. V tom čase boli biblickými jazykmi hebrejčina, gréčtina a latinčina. Na našom území sa kázalo v latinčine. A tak si Rastislav kládol otázky: „Ako docielim to, čo som si zaumienil? Kto by mi mohol pomôcť?“

„No predsa pápež!“ A tak sa v roku 861 rozhodol napísať list pápežovi, v ktorom ho prosil o pomoc. Pápež však pomoc odmietol. Rastislav nestrácal nádej a ďalší list s prosbou poslal Michalovi III. – byzantskému cisárovi. Cisár zachránil zúfajúceho Rastislava a poslal to najlepšie, čo mal.

Solúnski bratia prišli na Veľkú Moravu v roku 863. Pred tým sa však museli na túto úlohu zodpovedne pripraviť. Konštantín zostavil písmo a začal prekladať výber z evanjelií do staroslovienčiny (jazyk, ktorý priniesli aj na Veľkú Moravu). Písmo, ktoré zostavil sa nazýva hlaholika. Bolo vytvorené z malej gréckej abecedy, ktorá bola zložitejšia.

Po krátkom čase strávenom na Veľkej Morave museli solúnski bratia obhájiť svoje učenie, a tak sa vydávajú na cestu k pápežovi do Ríma. Táto cesta bola úspešná – pápež potvrdil starosloviensku liturgiu. Staroslovienčina sa stáva štvrtým biblickým jazykom a zároveň sa stala kultúrnym jazykom, čo znamená, že sa v nej písali aj iné knihy ako náboženské.

Konštantín ostáva zo zdravotných dôvodov v Ríme, kde vstupuje do kláštora a prijíma spomínané rehoľné meno Cyril. Neskôr tam umiera.

Metod sa vracia späť na Veľkú Moravu, kde sa stáva biskupom a môže vysväcovať kňazov. Nemá to však vôbec jednoduché. Svätopluk totiž nechce uznať staroslovienčinu. A tak sa Metod musí znovu vrátiť za pápežom, ktorý opätovne potvrdí platnosť tohto biblického jazyka. No aj napriek tomu tvrdohlavý Svätopluk používa na svojom dvore pôvodný biblický jazyk – latinčinu.

Po smrti Metoda sa Svätopluk snaží úplne vytlačiť staroslovienčinu a presadiť latinčinu. Učeníci, ktorý ostali verní Metodovi, odchádzajú do Bulharska, kde naďalej šíria staroslovienčinu a učenie v tomto jazyku. Vďaka ním ostalo posolstvo solúnskych bratov nezabudnuté.

2. etapa: Prvé pokusy o kodifikáciu

Tejto etape sa nebudeme venovať až tak dopodrobna, uvedieme len stručný prehľad autorov a ich diel.

Prvým z nich je Pavol Doležal, ktorý napísal Gramatiku slovensko-českú. Pokus o kodifikáciu bol neúspešný, pretože dielo má komparatívny charakter a chýbajú mu zásadné kodifikačné požiadavky. Doležal len navzájom porovnáva slovenčinu a češtinu.

Jozef Ignác Bajza napísal 1. slovenský román René mládenca príhody a skúsenosti, čím sa pokúsil priamo kodifikovať nový jazyk, avšak bez úspechu. Dôvodom prečo sa uzákonenie nepodarilo je práve žáner diela. Išlo o román a nie o kodifikačnú príručku. Okrem toho vychádza zo západoslovenského menšinového nárečia.

3. etapa: Uzákonenie (kodifikácia) spisovnej slovenčiny

Anton Bernolák

Anton Bernolák bol katolíckym kňazom pôsobiacim v dnešnom Bernolákove. V Trnave založil spolok Slovenské učené tovarišstvo, ktorý bol zameraný na rozvoj jazyka a kultúry.

Vydal argumentačné dielo Jazykovedno-kritická rozprava o slovanských písmenách. Snažil sa presadiť potrebu očistenia nášho jazyka od českých prvkov. Niektorí nechcú prijať nové veci. Bernolák však tvrdí, že parameter času by nemal rozhodovať o tom, či je niečo nové alebo staré. Je potrebné sa rozhodovať na základe rozumu a logiky.

Dôležitým jazykovedným dielom bola Gramatica Slavica (Slovenská gramatika), v ktorom spísal pravidlá slovenského jazyka. Vychádzal pri tom zo západoslovenského nárečia, konkrétnejšie okolie Trnavy. Trnava bola totiž v tom čase kultúrnym centrom.

Znaky „bernolákovčiny“:

• zachováva fonetický princíp (t.j. píš ako počuješ)
• podstatné mená sa píšu s veľkým písmenom,
• zákon o rytmickom krátení neplatí,
• nemá dvojhlásky,
• zapisuje mäkkosť,
• používa len „w“,
• namiesto „j“ používa „g“,
• nepoužíva „y“.

Bernolákov jazyk sa neujal a to hneď z 2 dôvodov:

• vychádzal z menšinového nárečia,
• konfesný (náboženský) – spor medzi katolíkmi a evanjelikmi, ktorí spolu nespolupracujú a používajú rozdielne jazyky.

Anton Bernolák sa stal aj autorom významného 5-jazyčného slovníka, ktorý dovtedy nemal obdobu:  Slovár slovenský česko-nemecko-latinsko uhorský.

Ľudovít Štúr

Ľudovít Štúr bol činný hneď v niekoľkých oblastiach, ale my Vám chceme teraz priblížiť tú jazykovednú. Štúr sa zaoberal jazykom, lebo ho považoval za jeden z atribútov (znakov) národa.

O kodifikáciu spisovnej slovenčiny sa pokúsil spolu s ďalšími jeho prívržencami Jozefom  Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom v roku 1843 na fare v Hlbokom.

Podobne ako Bernolák uviedol argumentačné dielo Nárečia slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí. Zrozumiteľnosť bola hlavným dôvodom, prečo považoval Štúr kodifikáciu slovenčiny za dôležitú. Tvrdil, že čeština nám pomáhala, ale je čas kodifikovať vlastný jazyk.

Vydal gramatiku pod názvom Náuka reči slovenskej, v ktorej vychádzal, na rozdiel od Bernoláka, zo stredoslovenských nárečí (interdialektu). Ponechal spoločné prvky nárečí a odlišné odstránil.

Znaky „štúrovčiny“:

• zachovaný fonetický princíp,
• nerozlišuje dvojhlásky,
• nemá „y“,
• zapisuje mäkkosť,
• nemá „ľ“,
• v strednom rode vo vzore pekný je zakončenie „-uo“ (napr. peknuo).

Prvé zápisky v štúrovskej slovenčine nachádzame v almanachu Nitra. A od roku 1845 začínajú vychádzať prvé slovenské noviny Slovenské národné noviny s literárnou prílohou Orol tatranský.

Hodžovsko-hattalovská reforma

Na Štúrovu kodifikáciu nadviazala Hodžovsko-hattalovská reforma. Vznikla z dôvodu snahy priblížiť štúrovskú slovenčinu ostatným slovanským jazykom. Martin Hattala spolu so zoskupením ďalších autorov vydali príručku Krátka mluvnica slovenská. Uvádzajú v nej úpravy, ktoré zaviedli.

Zmeny, ktoré nastali v spisovnej slovenčine po reforme:

• etymologický princíp – zavedenie „y“,
• zavedenie dvojhlások,
• zavedenie „ľ“
• zakončenie v strednom rode vo vzore pekný sa mení na „-é“ (napr. pekné)

Fonetický princíp ostal zachovaný.

Kodifikačné príručky

Čo znamená, že jazyková príručka je kodifikačná? Takáto príručka je schválená štátnou inštitúciou pre verejný, čiže oficiálny kontakt. Hovoríme teda o tlači, úradoch a školách. Na Slovensku máme zatiaľ 4 schválené príručky a 1 dlhodobo rozpracovanú a ešte nedokončenú.

Pravidlá slovenského pravopisu (PSP)

Pravidlá slovenského pravopisu vychádzajú plynulo až do súčasnosti. Majú 3 časti:

• pravopisné pravidlá, kde nájdete napríklad informácie o tom, ako písať interpunkčné znamienka alebo o tom, v ktorých slovách písať veľké písmená;
• gramatický slovník s gramatickými údajmi ako rod, prípony a problematické javy pri skloňovaní;
• zoznam obcí na Slovensku a pomenovania ich obyvateľov.

Krátky slovník slovenského jazyka (KSSJ)

Ako už názov hovorí, ide len o krátku príručku. Obsahuje približne 60 000 výrazov. Ide o výkladový typ slovníka, v ktorom nájdeme nielen gramatické údaje, ale aj frazeologizmy.

Pravidlá slovenskej výslovnosti

Táto kodifikačná príručka bola zostavená Ábelom Kráľom a následne vyšla v niekoľkých vydaniach. Podobne ako PSP pozostáva z 3 obsahových častí:

• všeobecné pojmoslovie,
• samotné pravidlá výslovnosti,
• ortoepický (výslovnostný) slovník.

Morfológia slovenského jazyka

Morfológia slovenského jazyka sa zaoberá všeobecnými pojmami o tvarosloví a vymedzuje jednotlivé slovné druhy.

Slovník súčasného slovenského jazyka

Dostali sme sa k príručke, ktorá ešte nie je kodifikačná, ale veríme, že raz sa ňou stane. Ide o Slovník súčasného slovenského jazyka, ktorý vychádza v jednotlivých zväzkoch rozdelených podľa istých úsekov abecedy. Zatiaľ sa jazykovedcom podarilo vydať postupne úseky od A – N.